Novela 363 – error 2

Čo by bolo keby…sa Ministerstvo zdravotníctva SR na začiatku prípravy novej legislatívy o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdrav. pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia OPÝTALO PACIENTOV, čo je pre nich najdôležitejšie.

Stačilo len pár workshopov, okrúhlych stolov s dobrými facilitátormi a MZ SR mohlo začať písať tento príbeh zo správnej strany. Získalo by tak už na začiatku podporu pacientov, čo znamená aj verejnosti a mohlo mať následne ešte lepšiu východiskovú pozíciu pri rokovaniach s ostatnými zainteresovanými stranami.

Taktiež by sa nemuseli (zo strachu?) uchýliť k barbarskej taktike a predložiť tak dôležitý zákon (bez podpory pacientov) do medzirezortného pripomienkového konania počas JÚLA. Tento mesiac je totiž určený na prázdninovanie, dovolenkovanie a oddych pre všetkých ľudí, a teda aj laickej a odbornej verejnosti, ktorá by sa určite chcela zapojiť do pripomienkovania zákona. V tomto období sa k zákonu bohužiaľ málokto stihne vyjadriť. Nemá predsa kalendárny rok 12 mesiacov? Tak prečo teda JÚL? Zámer?

Je to ďalšia z rýchlo upečených noviel, avšak s obrovským dosahom na obyvateľstvo. Kľúčové vyjednávania sa viedli s výrobcami, zástupcovia neziskového sektoru, najmä pacientov boli zapojení „len do počtu“, bez reálnej možnosti niečo skutočne ovplyvniť, informovaní ako poslední, ak vôbec. Hlavne, že v sprievodnej dokumentácii k legislatíve máme odškrtnuté všetky okienka ako sme zapojili do procesu verejnosť. Gratulujem!

Pred pár týždňami som mala to šťastie stretnúť sa s poľským významným profesorom, lekárom, ktorý v Poľsku viedol tvorbu národného onkologického plánu. Povedal, že zapojiť pacientov už od začiatku do prípravy bolo to najlepšie, čo mohli urobiť. Svojim unikátnym pohľadom a pripomienkami boli obrovským prínosom.

Práve pre tento nedostatok považujem v roku 2017 novelu zákona 363 za Error 2 Ministerstva zdravotníctva SR.

Ak vás zaujíma, čo bol pre mňa Error 1, prečítajte si TU.

Čo sa vlastne stalo?

Diagnóza schizofrénia (ospravedlňujem sa skutočným schizofrenikom). Na jednej strane vôľa MZ SR pustiť na slovenský trh zopár nových molekúl. Svedčia o tom návrhy v zákone ako možnosti dohôd výrobcov s poisťovňami, zdieľanie rizík, nákladov a pod. Z návrhu je vidieť, že štát potrebuje mať kontrolu nad výdavkami z verejných financií. Plánuje presun už kategorizovaných liekov s významným vplyvom na rozpočet do podmienej kategorizácie (v prípade, že sa s výrobcom dohodnú) na určité obdobie troch rokov. Návrh zákona dáva držiteľovi registrácie možnosť opätovne požiadať o podmienenú úhradu spojenú s tortúrou administratívy a poplatkov.

Spomínaná schizofrénia a absolútna rana pod pás prichádza v najpálčivejšom bode tzv. „výnimiek“. Návrh počíta s 5% finančnou spoluúčasťou na financovaní lieku, o ktorý bude pre pacienta žiadať zadĺžená nemocnica alebo lekár v ambulancii. Nedá sa skryť, že tu ide o silný demotivačný prvok pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a možnosť ako eliminovať snahu poskytovateľov ZS žiadať o výnimky na úhradu nekategorizovaných liekov pre pacientov. Je to nielen rana pod pás, ale aj kôl medzi lekára a pacienta.

Ak by sa predsalen nejaký odhodlanec z radov lekárov našiel, pred pacientom stojí ešte jeden múr. Ak teda podľa súčasného návrhu poisťovňa nepokryje celú zvyšnú cenu lieku, kto sa pozbiera na doplatenie zostávajúcich tisícok eur?

Čo mohlo byť inak?

Ak by bol pacient naozaj v centre záujmu a skutočne participatívne zapojený do prípravy zákona, MZ SR by sa okrem iného dozvedelo, že pacienti potrebujú mať ISTOTU a GARANCIU od štátu, že:

  • dostanú najlepšiu možnú liečbu v súlade so súčasným stavom lekárskej vedy.
  • nemusia mať strach z toho, aby namiesto o svoj život museli bojovať niekde po úradoch a poisťovniach.
  • dostanú liečbu kontinuálne počas celej doby liečebného procesu. Nebudú ju musieť vynechávať a prerušovať z dôvodu nedostupnosti liekov, cenovej nedostupnosti alebo meniť lieky za iné, napriek tomu, že im pomáhajú a „sedia“.
  • Pacienti majú rovnaký prístup k liečbe. Systém výnimiek však nastoľuje nerovnosť medzi pacientami.
  •  Všetci pacienti, ktorí liečbu potrebujú, ju aj dostanú.

Istota a garancia v týchto prípadoch znamená právny nárok pacienta. Nejde o nič viac ako práva pacienta deklarované v Charte práv pacienta v Slovenskej republike prijaté Vládou SR v roku 2001.

Právom a potrebou pacienta je zároveň mať aj lekára, ktorému na 100% dôveruje. Lekára, ktorý nie je v strese, lebo sa musí pohybovať niekedy na hrane etiky. Lekára, ktorému je umožnené využiť všetky svoje skúsenosti a vedecké poznatky z klinických skúšaní na to, aby pre pacienta „našil liečbu na mieru“ a pomohol mu vrátiť sa späť do produktívneho života, resp. mu v horšom prípade umožnil prežiť zostávajúci čas kvalitne.

Chápem snahu MZ SR a MF SR mať verejné financie pod kontrolou. Treba však pripomenúť, že financie sú dane občanov a úlohou štátu nie je svojich občanov obmedzovať, v tomto prípade umožniť „len niektorým pacientom, len niektoré terapeutické možnosti“. Ale naopak hľadať a aplikovať do verejných politík také nástroje, ktorými môžu byť plne uspokojené potreby občanov – pacientov.

Riešenie?

Zrušiť a zabudnúť na systém tzv. „výnimiek„, ktorého filozofia je už apriori nesprávna a namierená proti pacientovi. Zároveň umožniť cez podmienenú kategorizáciu vstup väčšieho množstva nových liekov na slovenský trh. Využiť pri posudzovaní všetky dostupné informácie a skúsenosti zahraničia, plne využívať metódy MEA – management entry agreements.

Navyše by malo MZ SR posilniť svoje kapacity, prípadne vytvoriť HTA agentúru a sledovať, hodnotiť a vyhodnocovať skutočnú účinnosť a efektívnosť liečby, najmä brať do úvahy pacientom reportované výsledky. Neurobiť Error 3 a skutočne sa pýtať pacientov narovinu čo im priniesol nový liek. Pacient je najlepši odborník na život s ochorením a liečbou. Takýmto procesom sa prirodzene môžu odfiltrovať menej účinné lieky z úhrady. A naopak, nezaťažujme prínosné a veľmi účinné lieky, napriek svojej cene, administratívnou a poplatkovou tortúrou každé 3 roky počas opakovaných žiadostí o podmienenú kategorizáciu.

Správnym krokom by bolo zjednodušiť a sprehľadniť celý systém úhrad, dať teda pacientom ISTOTU a ich právo a právny nárok na liečbu. Umožniť vstup viacerým novým liekom do podmienenej úhrady a investovať do hodnotiacich kapacít, v ktorých bude aj pacient relevantným a zásadným hodnotiteľom. Toto je cesta, ktorou je potrebné sa vydať, aby zostal aj štátny rozpočet pod kontrolou a zároveň, aby bolo urobené maximum v prospech pacienta.

Môže za error 2 minister Drucker?

Na ministra Druckera ako šéfa rezortu padá najväčšia vlna kritiky. V mnohých prípadoch sme v jeho konaní mohli vidieť opatrnosť a rozvahu. Dnes si musí stáť za tým, čo vzišlo z jeho ministerstva. Avšak človek vidí aj to, že diktatúra čísel z Ministerstva financií SR, rôzne politické priority, aj neznáme šachové hry ďalších hráčov sú občas silnejšie ako akýkoľvek (jeho) dobrý úmysel na začiatku.

Stále je tu šanca zákon v takejto podobe zastaviť…a opýtať sa pacientov.

 

Profile photo of Miroslava Fövényes

Miroslava Fövényes

Mladá žena, matka, ktorá sa naplno venuje pacientom, ich problémom a potrebám. Sama bola pred niekoľkými rokmi hematoonkologickou pacientkou. Odvtedy v práci pacientskej advokátky a zástupkyne pacientov nachádza svoje naplnenie. Vyštudovala verejnú politiku a verejnú správu a niekoľko rokov pracovala v Medzinárodnom vyšehradskom fonde. V súčasnosti je prezidentkou pacientskeho občianskeho združenia Lymfoma Slovensko a viceprezidentkou Asociácie na ochranu práv pacientov SR.

Pridaj komentár

Prejsť na panel nástrojov